Asi som sa stratila. Sedím, len tak ako každý zmätený smrteľník, na opustenom mieste a hľadám zmysel pokračovať ďalej. Všetku vinu hádzala som na seba. Preplakala som už toľko dní a nocí, že som to už ani nepočítala. Bolesť bola neznesiteľná. Pocit diery vyžratej kyselinou mala som na mieste, kde srdce pred pár dňami poskakovalo ešte šťastím.
Zavrela som oči, v ktorých by len prázdno našli ste. Nadýchla sa zhlboka. Nikdy som nenašla spojitosť, čo má zmrzlina spoločné s upokojením tela, ducha, myšlienok a hlavne diery v hrudi. Ticho, samota, vtáky, šum vetra a trávy, myšlienky a ja. Ako dvaja parťáci. Obaja zronení. Ony nemohli oponovať ani hrešiť môj smútok. Boli v tom so mnou. Smutné ale udržiavané pri živote. Ako polozvädnutá kvetinka.
Započúvala som sa do tónov prírody. Vyvolalo to vo mne spomienky a Moja hlava pustila uzdu predstavivosti. V sekunde som ich zbadala. NAjprv ich. Tie čo ma dostávali do kolien, vždy keď môj pohľad do nich zablúdil. Oči farby krásne zvláštnej. Modrá a zelená sa hrala s nimi. Obraz v hlave sa vzdaloval a tak odkryl viac. Ten úsmev, ktorý vedel vo mne prebudiť radosť z nuly na sto za nanosekundu. Bolo to zvláštne. Z mojej predstavy som cítila to blaho, ktoré sa vždy pri ňom dostavilo. Pocit že svet je gombička a problémy neexistujú. Zrazu obraz pominul. Hlas. Počula som hlas!
Stáva sa zo mňa blázon! Na líci som pocítila mokrý potôčik. Slzy. Len hlas, úsmev a jeho smaragdové oči zo spomienky ma vedeli dostať do kolien.
Dala by som všetko. Všetko len za to, aby som ho mohla vidieť. Len sekunda. Len letmý pohľad. No nedovolila som. Prečo?
Srdce, telo, hlava… Jednoducho ja.. nedokázala by som zostať len pri pohľade.
Diera v hrudi zabolela a začala plakať aj ona.
-Blázon sa musí ventilovať-
-Jednoduché myšlienky, hádzané rovno na papier-
-Nesúď ma. Uniformu rýmu nemám 🙂 –
Celá debata | RSS tejto debaty